Tak, konečne sa rozplynul prach z tých búrlivých diskusií na každom virtuálnom rohu; poďme sa emóciami nezakaleným zrakom a čistou hlavou pozrieť na jeden z najočakávanejších metalových albumov tohto roka. Tých poznámok bude vlastne iba zopár, veď každému súdnemu poslucháčovi a fanúšikovi musí byť jasné, že sa rozprávame o ďalšom výraznom míľniku našej obľúbenej hudby v moderných časoch.

Po prvé: GOJIRA nám dáva nádej, že veľké metalové kapely ešte nezomreli. Ťažký kov je už snáď aj dve či tri dekády roztrieštený na tisíce kúskov, žánrov, subžánrov, odtieňov a zákutí – časy mamutích ťahúňov z osemdesiatych rokov sa zdajú byť dávno zabudnutou históriou. Francúzi svojou hudbou, sympatickými politickými a ekologickými postojmi a celkovo umným marketingom mieria do veľkých arén. A to je skvelá správa. Potrebujeme činorodé podhubie a robotníkov scény, ale rovnako dôležití sú bohovia tam hore na zdanlivo nedosiahnuteľnom Olympe.

Po druhé: O veľkých kapelách sa hovorí a každý má potrebu povedať svoj názor. GOJIRA dnes zažívajú presne takéto komunikačné turbulencie. A tak je to dobre. Či už ich oslavujú davy, alebo naopak sa nechávajú počuť sklamaní fajnšmekri, ktorí nad tvorbou kapely zlomili palicu už tri albumy dozadu, každý má potrebu „ocikať stĺpik“ s nápisom „Fortitude“. Rozumiem pri tom všetkom akýmkoľvek výhradám, aj odporúčaniam na „sviežejšie“ a „inšpiratívnejšie“ francúzske kapely ako GRORR alebo FRACTAL UNIVERSE, ale jednu jedinú sťažnosť nechápem – GOJIRA sa vraj opakuje. Kde? Ako? Veď ten progres od hutných, komplikovaných a občas prekombinovaných starších vecí k novej, priamočiarej, priam až „štadiónovej tvorbe“ nemôže byť okatejší.

Po tretie: Metal v časoch streamu prináša inšpiratívne momenty. GOJIRA sa dokázali v priebehu takmer celého roka veľmi šikovne pripomínať, stupňovať napätie, prichádzať v správny čas so správnym singlom a keď zrazu vyšiel celý album (ktorý v tekutej dobe playlistov málokto počúva v ucelenej podobe) poznali sme z neho takmer polovicu. A hoci stále zastávam konzervatívny názor  „Davaj album a mazaj na turné!“, priznávam, že GOJIRA a najnovšie aj skvelí Dáni VOLA to s postupným uvoľňovaním štyroch či piatich singlov pred vydaním celej štúdiovky robia dobre.

Po štvrté: Svoju DNA nezaprieš. A to platí aj pre túto kapelu. SEPULTURA ako vzor tu neznela nikdy tak výrazne – GOJIRA a ich láska k obdobiu niekde medzi „Chaos A.D.“ („Born For One Thing“) a „Roots“ („Amazonia“), fantasticky nazvučená (ten zvuk Labadieho basgitary!), precízne zahratá a predovšetkým zložená tak, že na koncertoch a festivaloch to bude jeden výbuch fanúšikovského ošiaľu za druhým.

A keď je už na stole téma SEPULTURA a jej nasledovníci – pri počúvaní prekvapujúceho momentu tohto albumu v podobe hypnotickej záležitosti „The Chant“ sa na myseľ vkráda história slovenských GLADIATOR a ich albumu „Third Eye“. Rovnaké korene v brazílskych pralesoch a tiež veľmi podobný úlet v štýle ALICE IN CHAINS. Ak sa Francúzi v budúcnosti vyberú aj ďalej po tejto cestičke, nech radšej našľapujú veľmi, veľmi opatrne.

Po piate: Je „Fortitude“ lepší album ako „Magma“? Čisto subjektívne nie. Kým šiesty štúdiový album bol melancholickejší, smutnejší, plný ponurej atmosféry a vďaka tomu akýsi ucelenejší, jeho nasledovník pôsobí viac ako zbierka výborných pesničiek, silných singlových záležitostí. Groove, energia, koncertné erupcie, ale nie je to taký monolit ako „Magma“. Hovoriť však o nejakom sklamaní? Ani náhodou. Od vydania počúvam „Fortitude“ prakticky neustále a vždy tam dokážem nájsť niečo, čo ma dokáže prekvapiť, baviť a čo ma núti otočiť celú nahrávku ešte aspoň raz či dvakrát. A hoci na konci roka zrejme pozérsky umiestnim pred „Fortitude“ albumy od HUMANITY’S LAST BREATH alebo MEER, bez akýchkoľvek rozpakov priznávam, že rok 2021 budem mať spojený s časmi, keď metalu vládla GOJIRA.